Gabriela Porubská
Utopená v krvi svojich spomienok
Hlboká noc. Hodiny na veži odbíjali polnoc. Aj posledné obloky, v ktorých sa ešte svietilo, zhasínali. Všetci už spali, deti snívali. Ani psov už nebolo počuť zavýjať. Dokonca aj kvapky dažďa, ktoré kropili zem padali úplne ľahúčko a potichu. Tento nočný pokoj a kľud však drzo narušila osoba kráčajúca ulicou.