Klopkanie opätkov sa odrážalo a bolo počuť široko - ďaleko. Toľká nevychovanosť! Spoza okna hľadel mladík. Vedel, že je to ona. Eliza. Už zasa. Prechádza sa po nociach. Sama. Bál sa o ňu. Už zase utekala pred tými štyrmi bielymi stenami. Pred tým hlbokým tichom, ktoré mala doma. Pred hroznou minulosťou. Pred bolesťou a utpením. Pred spomienkami...
Kým si ju stihol prezrieť, zašla za roh, zostala za ňou len vzďaľujúca sa ozvena klopkajúcich topánok.Vedel však, že od tej doby sa veľmi zmenila. Uzavrela sa do seba, pred ním, pred svetom, pred všetkým. Skôr, ako si ľahol späť do postele, zahľadel sa na strieborný kríž, ležiaci nepohnuto od toho dňa na stolíku vedľa neho. Eliza, Eliza... Bolo to takto pred mesiacom a on ležal v posteli vedľa nej, po jej boku. Obaja boli tak krásne unavení. Akoby to bolo len včera, čo sa k nemu sklonila so slovami: "Miláčik, musím ti o sebe niečo prezradiť. Potrebujem tvoju pomoc...". Nechce na to ani len pomyslieť, keď mu začala rozprávať tie strašné nezmysly o tom, že je iná, že je prekliata. Že všetky tie vraždy v meste má na svedomí ona. Že je závislá! Od krvi! Zabila tých ľudí, aby nasýtila svoju túžbu po krvi! Myslel si, že sa zbláznila, že je to krutý žart. Poslal ju do ústavu, na liečenie... Odvtedy s ním neprehovorila, akurát čo si na stolíku našiel ten strieborný krížik. Ktovie, čo tým chcela povedať...?
Eliza kráčala smerom k parku až k rieke, na miesto, kde málokedy niekto zavíta. Sadla si na kameň, no nevnímala jeho chlad. Nevnímala ani ľadové kvapky dažďa, ktoré ju obmývali. Dokonca nevnímala ani šepot vĺn. Jediné, čo cítila, bola neuveriteľná túžba po krvi. Už tak dlho necítila jej sladkú chuť a vôňu. Život. Cítila sa taká stará! Slabá a nevládna. Potrebuje ju! Tentokrát by sa ani neunúvala svoju obeť zabiť, lež rovno by ju vycicala za živa. Dúšok po dúšku. Teplú rubínovú tekutinu až do posledného bitia srdca. "Nie, nie nemôžem! Kretén! Nepomohol mi! Chcel sa ma zbaviť! Ale ja ho nepotrebujem! Zvládnem to aj sama! Bez jeho pomoci!",kričala a sama vedela, že to nedokáže. Boli za ňou. Otočila sa a aj keď nič nevidela, vedela, že sú tam. Celú cestu ju prenasledovali. Slizké a podlé! Démoni v tele spomienok a krvavých túžob. Po líci jej začali stekať slzy. Neboli však slané, ale sladké. Krvavé. Snažila sa prestať vzlykať, ale čím viac sa snažila, tým viac sa rinuli z očí. Celú tvár mala krvavú, aj vlasy, aj ruky. Začali sa jej zmocňovať démoni. Vedela, že prišla jej chvíľa. Že musí všetkú tú cudziu krv dostať von zo seba, vyplaviť zo seba život, ktorý jej zostával. Vytiahla žiletku a rezala hlava nehlava. Pramienok krvi, prúd krvi, a potom už len kaluž a v nej utopený život.
Na nebi ironicky svietilo slnko a on prechádzal pomedzi hroby, počúvajúc krákanie havranov. Na náhrobku bolo vyryté: "Utopená v krvi svojich spomienok". Priniesol jej ruže - krvavo červené, hádam by sa jej páčili. Nezabudol ani na onen strieborný krížik. Vrátil, čo mu nepatrilo. Hlboká noc, hodiny na veži odbíjali polnoc. Aj posledné obloky, v ktorých sa ešte svietilo, zhasínali. Všetci už spali, deti snívali. Ani psov už nebolo počuť zavýjať. Dokonca ani kvapky dažďa, ktoré kropili zem, padali úplne ľahúčko a potichu.
Tento nočný pokoj a kľud však drzo narušilo klopkanie opätkov. Spoza okna hľadel mladík. Nevidel nikoho, ale vedel, že je to ona. Že sa vrátila. Jeho Eliza... Na stolíku, kde predtým ležal strieborný krížik, bola teraz kaluž krvi. Prišla, aby mu vrátila kvapku života, o ktorú ho pripravila... Eliza, Eliza...
